Ako som si zamilovala vyvýšené záhony: Prečítajte si príbeh záhradkárky Moniky, ktorá v nich pestuje vyše 15 rokov

Vyvýšené záhony sú nielen trendy, ale z niekoľkých dôvodov aj vyslovene praktické. Ak ich ešte nemáte, inšpirujte sa viac ako 15-ročnými skúsenosťami šéfredaktorky časopisu Moniky Felixovej.

Mám päťdesiatku za sebou. S rodičmi a bratom sme síce žili v paneláku, ale od piatkového poobedia až do nedele sme trávili čas v záhrade starých rodičov. Boli z generácie, ktorá zažila obe svetové vojny, biedu a chudobu, a preto – obzvlášť stará mama – sa snažili na takmer 20 ároch dopestovať úplne všetko, ovocie aj zeleninu.

Víkendy, namiesto výletov a stretnutí s kamarátkami, som tak trávila najmä prácou v záhrade – a niežeby ma to vtedy obzvlášť bavilo. Keď stará mama osamela a začali jej ubúdať sily, obchody už boli plné celkom lacnej zeleniny a ovocia. Konečne sme v snahe dopestovať všetko poľavili a namiesto záhonov máme dnes prevažne ovocné stromy, trvalky a trávnik s rôznymi bylinami.

Pestovať zeleninu sme však celkom neprestali.

Záhony ma zaujali ich tvorbou

Už ani neviem, kedy som sa stretla s myšlienkou vyvýšených záhonov. Zaujali ma vtedy nie z estetického hľadiska, ktoré sa im podľa mňa nedá uprieť, ale pre princíp ich tvorby. Spodná časť záhona je tvorená hrubým rastlinným odpadom, ktorý sa smerom nahor zjemňuje a zmenšuje a na tom je vrstva pôdy.

Páčila sa mi myšlienka, že rastlinný odpad, ktorého sme mali z veľkej záhrady neúrekom, budem môcť okrem kompostoviska uplatniť aj inde. Organický materiál pritom zadržiava lepšie vodu, a to priamo v oblasti koreňov. Rozkladajúci sa odpad postupne obohacuje zeleninu živinami a v konečnom dôsledku zlepšuje jej úrodnosť a pôdnu štruktúru.

Prvý záhon z fošní

Keď som sa pred približne 15 rokmi rozhodla postaviť prvý vyvýšený záhon, nebolo ešte toľko materiálových možností ako dnes. Ideálne by na to bolo tvrdé drevo, no je dosť drahé. O exotickom dreve som z ekologických dôvodov vôbec neuvažovala. Rozhodla som sa pre stavebné rezivo.

Aby som záhon nemusela skladať z väčšieho množstva dosák, vybrala som si dve fošne s dĺžkou 5 metrov, výškou 30 a hrúbkou 5 cm. Z každej som nechala odrezať jeden meter. Tým som získala rozmer záhona 4 × 1 meter. Fošne mi už narezané priviezli k dverám.

Predtým sme v celej záhrade okrem zeleniny pestovali vinič, ktorý sme medzičasom z veľkej časti zlikvidovali. Miesto pre záhon som našla v pôvodnej línii viniča, hneď vedľa ponechaného stĺpika. Tu sme všetky drôty vedenia okrem horného odstránili.

Aby fošne neboli v trvalom styku s pôdou a vlhkosťou odspodu, zapustila som do nej betónové stĺpiky, ktoré ostali z pestovania viniča, a doplnila ich staršími betónovými kockami. Na nich stojí drevo. S otcovou a strýkovou pomocou sme záhon na mieste stĺkli dlhými klincami.

Zvnútra som dala nopovú fóliu, nopmi smerom k drevu. Často vídam použitie nopovej fólie tak, že nopy sú obrátené k pôde, ale tomu nerozumiem. Nopy vytvárajú priestor pre odvod vzdušnej vlhkosti a ja predsa chcem chrániť drevo, aby sa vlhkosť po daždi, z polievania aj tá zemná čo najskôr odvetrali.

Ako a čím som naplnila vyvýšený záhon

Potom som zo záhona vykopala ornicu, nehádzala som ju vedľa a začala ho plniť. Na spodok som umiestnila hrubšie konáre zo živého plota (vtáčí zob), doplnila výhonkami z rezu ovocných stromov a viniča, ktoré som nastrihala na cca 10 – 20 cm kúsky, aby sa materiál lepšie uložil a nevznikali prílišné vzduchové medzery.

Navrch som prisypala bylinný odpad z jesennej záhrady a lístie až takmer po okraj záhona. Všetko som dobre postúpala.

Začala som vracať ornicu – organický materiál trochu klesol, ale aj tak som musela vytvoriť v strede hrboľ, inak by sa všetka ornica nevošla. Aby sa pôda pri dažďoch cez okraje nevyplavovala, po obvode som pri kraji vytvorila menšiu ryhu. Záhon som zaliala, aby sa čo najskôr začal rozklad, a bola zvedavá, nakoľko do jari „sadne“.

Na jar bolo potrebné obnoviť ryhu – pôdy bolo stále nad okraj. Vysievali sme šalát, reďkovky a v máji vysadili paradajky. Záhon stále klesal, trochu som sa bála, či to rastliny zvládnu. Prosperovali však veľmi dobre. Do jesene pôda aj s rastlinami klesla asi o 15 – 20 centimetrov a vôbec im to neprekážalo.

Z viniča som využila aj drôt

Keďže pestujeme tyčkové paradajky, okrem tyčiek som využila aj drôt, ktorý ostal po viniči. Keď rastliny prerástli opory, priväzovala som ich k nemu. Ďalšiu jar sme na záhon pridali kompost, trochu ho premiešali a pestovali sme tam uhorky.

Záhon sa mi veľmi zapáčil. Päťcentimetrový okraj využívam pri práci s pôdou ako sedenie – nemusím sa toľko ohýbať. Aj pôda v záhone – keďže ide o menšiu plochu, o ktorú sa intenzívnejšie staráme – je oveľa lepšia ako v okolí, najmä keď som asi tretí rok hlbšie prekopala zvyšky organickej hmoty, ktoré boli už z veľkej časti rozložené.

Viac záhonov, viac skúseností

Naplánovala som ďalšie záhony – nakoniec ich bolo päť. Postupne sme celé naše pestovanie zeleniny a aj jahôd presunuli do týchto záhonov. Plodiny rotujeme, jahody každé štyri roky. Každý rok pridávame kompost a keď to rozkladajúci sa materiál umožní, pôdu prerýľujem hlbšie.

V prvom záhone po čase pôda klesla až príliš. Polovicu som na jeseň po zbere úrody odkopala, pričom som pôdu navŕšila v rámci vyvýšeného záhona do druhej polovice, na spodok doplnila organický materiál a pôdu vrátila. To isté som urobila s druhou polovicou. Jednoduchšie je však pridávať hotový kompost a zapracovať ho.

Napadlo mi, že by sa nám hodil aj šiesty záhon – prázdny s vykopanou pôdou. Plnili by sme ho postupne od jari – všetok organický materiál by šiel namiesto do kompostu sem. Na jeseň by sa prihrnul pôdou. Ušetrili by sme si samotné kompostovanie.

Keď sa záhon stane domovom pre nepozvaných hostí

Časom sa v celej našej záhrade objavili menšie diery po hlodavcoch. A keďže pôda vo vyvýšenom záhone je kyprá a obsahuje čerstvé šťavnaté korene, začali ho tiež navštevovať a sem-tam niečo ohryzovať, napríklad mrkvu, cviklu, ale boli schopné vtiahnuť do diery aj celý šalát, ostal trčať len vršok listov.

Sused zo žartu hovoril, že som vlastne postavila hotel pre hlodavce – pretože tie rôzne konáriky na spodku záhona im umožňujú jednoduchý pohyb a plodiny sú pre ne výkrmnou stanicou. Posledný piaty záhon má preto podľa všeobecných odporúčaní na spodku zajačie pletivo.

Životnosť

Výberom mäkkého dreva na konštrukciu som vedela, že záhon nevydrží extra dlho. Pri prvom záhone som použila nopovú fóliu, pri ostatných som to odmietla, pretože som si uvedomila, že nechcem pestovať plodiny v plaste, prípadne nechcem pôdu kontaminovať nátermi.

Rozdiel v životnosti je naozaj markantný – kým prvý záhon stojí dodnes, i keď je už drevo v jednej časti napadnuté hubou a jedna metrová doska sa rozpadáva, štvrtý sa celkom rozpadol a druhý a tretí som tento rok na jar obnovovala. Novými fošňami som obložila pôvodný záhon zvonka. Staré zvyškové drevo sa postupne prirodzene rozloží. Posledný piaty záhon zatiaľ opravu nepotrebuje.

Galéria k článku

Text a foto: Ing. Monika Felixová
Zdroj: časopis Záhrada