Chráňme si chrobáky, sú to klenoty našich záhrad

I keď chrobáky či ich larvy zvyčajne nie sú väčšinou v záhrade príliš obľúbené, sú dôležitou súčasťou prírody. Nie všetky patria medzi škodce, mnohé sú vzácne a chránené.

Roháč

Mnohé chrobáky sú pritom krásne a môžeme ich obdivovať. Medzi najpôsobivejšie patria bezpochyby tie najväčšie a najfarebnejšie, ktoré z času na čas zavítajú aj do hospodársky využívanej záhrady. Drvivá väčšina z nich nemá záujem požierať naše plodiny, prišli sa len „najesť“ drahocenného nektáru a peľu rastlín či sladkej miazgy stromov. V dnešných časoch plošného vymierania hmyzu sa mnohé z nich stávajú čoraz väčšou raritou. Ak chceme, aby aj naši potomkovia mali možnosť spoznávať tieto stvorenia, musí sa každý z nás správať vo svojej záhrade zodpovedne.

Roháč veľký

Roháč veľký (Lucanus cervus) je náš najväčší a zákonom chránený druh chrobáka. Samce s typickými obrovskými hryzadlami môžu dosiahnuť až 8 cm. Samica je o niečo menšia a aj jej hryzadlá sú menšie. Na Slovensku roháč žije v oblastiach, kde sa vyskytujú dubové lesy. Možno ho pozorovať počas obdobia párenia, ktoré trvá od mája do augusta. Často len tak posedáva na kmeňoch stromov, kde zlizuje sladkú živicu.

Roháč veľký

Hryzadlá samcom slúžia na boj so sokom o samičku, človeku nimi nevedia ublížiť. Dospelce žijú len niekoľko týždňov. Samica po párení kladie vajíčka do práchnivého dreva starých dubov, výnimočne aj iných listnatých drevín. Pandrava (larva) sa živí mŕtvym drevom a jej vývin môže presiahnuť aj šesť rokov. Dospelý chrobák sa z kukly liahne už na jeseň, prečkáva zimu a vylieza až na jar. Najväčšie ohrozenie pre roháče predstavuje vypiľovanie starých dubov.

Zlatone

Zlatone (Cetonia) majú krovky sfarbené dozelena s kovovým leskom. Sú veľké asi 2 cm. Často ich môžeme pozorovať na kvetoch stromov a krov, kde požierajú peľ a pijú nektár. Rady si pochutnajú aj na kvetoch ruží, veľké škody však nepáchajú. Pária sa koncom jari. Samička kladie vajíčka do hnijúceho organického materiálu – staré drevo, kompost či hnoj. Ich jemne ochlpené larvy sú ľahko zameniteľné s pandravami chrústov, od ktorých sa líšia menšou hlavou.

Zlatoň

Májka

Najčastejšie sa môžeme stretnúť s májkou fialovou (Meloe violaceus). Okrem nej žije u nás viac ako 10 rôznych druhov a mnohé z nich sú veľmi vzácne. Vyvíjajú sa v zemi, kde parazitujú v hniezdach samotárskych včiel. Májka kladie vajíčka do pôdy, z nich sa liahnu oranžové tzv. trianguliny, ktoré vyliezajú na kvety, kde čakajú na samotárky. Na ne sa prichytia a letia s nimi do hniezda.

Ak májku objavíme v záhrade, nechytáme ju rukami, pretože v nebezpečenstve vylučuje jedovaté obranné látky. Ak sa tak stane, ruky si čo najskôr umyjeme vodou, v opačnom prípade môžu vzniknúť fľaky, prípadne pľuzgiere podobné popálenine.

Májka fialová

Vodomil

Vodomil čierny (Hydrophilus piceus) je jeden z najväčších vodných chrobákov na svete. Žije v stojatých vodách, prípadne zátokách väčších riek. Môže dosiahnuť 5 cm. Dospelce sa často snažia dostať na nové miesta, a tak sa neraz stane, že pre ťažkopádny let pristanú aj v záhrade. V takom prípade je lepšie ich zaniesť bližšie k vode. Môžu však prekvapiť aj v prírodných záhradných jazierkach, kde sa živia prevažne vodnými rastlinami. Ich larvy sa vyvíjajú vo vode a požierajú vodné slimáky. Môžu sa dožiť až troch rokov.

Vodomil

Fúzače

Hoci niektoré druhy považujú lesníci za škodce, spomedzi viac ako 250 druhov žijúcich u nás je množstvo nádherne sfarbených a vzácnych. Majú podlhovasté telo a často veľmi dlhé tykadlá. Úplne najväčší druh fúzača v našej faune je fúzač obrovský (Cerambyx cerdo), ktorý dosahuje impozantných 5 cm. Žije v teplých lesoch nižších pohorí a jeho larvy sa vyvíjajú prevažne v práchnivom dreve dubov. Jedným z najkrajších je bezpochyby fúzač alpský (Rosalia alpina). Tento takmer 4 cm veľký druh sa vyvíja v mŕtvom dreve bukov. Je zákonom chránený. Fúzače nie sú pre človeka nebezpečné, no pri manipulácii je lepšie vyhnúť sa ich hryzadlám. Niektoré druhy vypúšťajú pri obrane smradľavé tekutiny.

Fúzač a jeho larva

Krasone

Názov si vyslúžili vďaka svojmu často lesklému a farebnému vzhľadu. Hoci mnohé druhy spôsobujú lesníkom vrásky na čele, veľa z nich nás na kvitnúcom strome rozhodne upúta. Najväčším druhom je krasoň borovicový (Chalcophora mariana) s takmer 4 cm a stretnú sa s ním možno záhradkári zo Záhoria. O niečo mení a farebnejší sú zástupcovia rodu Anthaxia. Larvy krasoňov sa vyvíjajú v živých, ale aj mŕtvych stromoch, najčastejšie pod kôrou. Z tohto pohľadu záhradkárov isto nepoteší druh Lamprodila festiva, ktorý spôsobuje známe vysychanie tují, cypruštekov a borievok, pretože jeho larvy žijú v ich dreve.

Krasoň

Nosorožtek obyčajný

Zákonom chránený nosorožtek obyčajný (Oryctes nasicornis) je asi 4 cm veľký a jeho samce nesú v prednej časti tela charakteristický roh. Ich larvy sa podobajú pandravám chrústov, no vyvíjajú sa prevažne v rozkladajúcom sa dreve (najmä) dubov, bukov a vŕb. Občas však samice nakladú vajíčka aj do nahromadenej kopy pilín a kompostu. Vývin lariev trvá tri roky.

Nosorožtek a larva nosorožteka

Lajniak

Ak sa v okolí záhrady pasú zvieratá alebo bývate pri lese, môžete sa stretnúť s rôznymi druhmi lajniakov, najčastejšie so zástupcom rodu Geotrupes. Ihneď ako zacítia výkaly bylinožravých zvierat, snažia sa k nim čo najrýchlejšie dostať. Z výkalov si vytvárajú guľôčky, ktoré zahrabávajú pod zem a kladú na ne vajíčka. V záhrade nijako neškodia.

Lajniak

Chrústy v záhrade

Chrúst obyčajný (Melolontha melolontha) je veľký chrobák dosahujúci až 3 cm. V minulosti patril k najpočetnejším chrobákom v Európe, no v polovici 20. storočia bol takmer vyhubený, keď sa chemicky likvidoval v lesoch i na poliach. Zberal sa však aj ručne, organizovali sa dokonca detské brigády na jeho zber na poliach, pričom deťom za kilogram krídel z chrústa sľúbili odmenu napríklad v podobe futbalovej lopty. Takýto zber smerujúci k odmene mal však zmysel, iba ak sa na ňom podieľali všetky deti z dediny. V posledných rokoch sa začali jeho populácie znovu regenerovať.

Väčšina z nás ho pozná ako škodcu. Jeho larva – pandrava – žije v pôde alebo v komposte, kde sa živí korienkami rastlín a rozkladajúcim sa materiálom. Tam sa vyvíja 3 až 4 roky, čoho dôsledkom sú aj tzv. „chrústie roky“ v podobných intervaloch. Tzv. imága sa liahnu zväčša v máji a húfne nalietavajú na stromy, najmä duby. Tam sa živia listami, pričom môžu spôsobiť až holožery. Po párení kladie samička až 80 vajíčok hlboko do pôdy a cyklus sa opakuje.

Chrúst a larva chrústa

Larva – pandrava – má v pokoji typický tvar písmena C. Ak podobnú nájdeme v mŕtvom dreve, bude s najväčšou pravdepodobnosťou patriť inému druhu chrobáka. Keďže pandravy chrústa žijú v zemi, ich najväčším nepriateľom je krtko. Je preto pravdepodobné, že ak tohto prirodzeného predátora zo záhrady vyženiete, príroda vám to vráti väčším počtom chrústov. Dospelce sú výbornou potravou pre netopiere, no pochutí si na nich aj havran, straka, drozd, kukučka či ďateľ. V prípade veľkej invázie v záhrade je najúčinnejšou metódou odstránenia poctivý zber jedincov. To, že chrústy sú súčasťou našej kultúry, nie je tajomstvo, no asi mnohých prekvapí, že ešte pred sto a viac rokmi boli súčasťou jedálnych lístkov a pomerne bežne sa servírovali na nedeľný stôl, napríklad v podobe chrústieho vývaru z dospelých chrobákov.

Mŕtve drevo má v prírode význam

Živočíchy nepoznajú hranice nášho pozemku, preto ak sa jeden človek rozhodne s prírodou bojovať nevhodnými, k prírode nepriateľskými spôsobmi, dôsledky sa odrazia aj všade naokolo. Pri veľkých chrobákov to platí niekoľkonásobne. Larvy veľkej časti z nich sa vyvíjajú v mŕtvom dreve starých stromov. Každé mávnutie krídel, ktoré poháňa ich ťažké telo do povetria, stojí mnoho síl. Odstraňovaním starých stromov, stromoradí či alejí v okolí záhrady tak strácame miesta, kde sa larvy môžu nerušene vyvíjať a kde dospelce môžu oddychovať počas náročnej migrácie do nových území. Je pozitívne, že čoraz viac ľudí aktívne pozitívne zasahuje do prírodného prostredia vo svojom okolí. Často stačí málo – ak vidíme suseda, ktorý nevedomky vykonáva činnosť, ktorá môže živočíchom ublížiť, možno ho stačí len slušne usmerniť. Ekologické hospodárenie v záhrade tak získa väčší rozmer a je len otázka času, kým sa príroda odvďačí pozorovaním čoraz vzácnejších živočíchov.

Chrobák v lese na dreve

Pomôžme živočíchom prežiť sucho

Klimatické zmeny sa odrážajú vo všetkých aspektoch nášho života. Každý z nás záhradkárov vníma dlhotrvajúce obdobia sucha a ich výsledný vplyv na úrodu. Kým úžitkovú aj okrasnú záhradu stačí vhodne zalievať, mnohé živočíchy sú počas sucha odkázané na zlizovanie rannej rosy. Ak však podmienky na tvorbu rosy nie sú dostatočné, trpia dehydratáciou podobne ako my ľudia a hynú na vyčerpanie.

Vtáky v napájadle

V záhrade, prípadne v blízkom okolí, im však vieme pomôcť. Ak si nemôžeme dovoliť vybudovať jazierko či fontánku, veľmi pomôže plytká nádoba s vodou, v ktorej sa môžu napájať vtáky aj hmyz. Musíme dodržať niekoľko zásad. Najdôležitejšia je, aby prechod do vodného prostredia bol plynulý, inak sa často stáva, že živočíchy (vtáky, včely, chrobáky a iné) prepadnú cez okraj do vody a utopia sa. Tento problém sa dá vyriešiť naukladaním kameňov vytŕčajúcich z vody a štrku od okraja vytváraním plytčín. Situujeme ju na tienisté miesto, aby sa voda príliš neprehrievala a prirýchlo nevysychala. Pridáme aj vytŕčajúce drievko, ktoré bude ako knôt stále vlhké, a to hmyzu stačí. Zo začiatku môže byť aktivita v napájadle nízka, no čím dlhšie ho budeme udržiavať, tým viac živočíchov si ho zapamätá a vráti sa uhasiť smäd. Vodu pravidelne dopĺňame, prípadne vymieňame.

Text: Mgr. Adrian Purkart
Foto: isifa/Shutterstock, iStock.com
Zdroj: časopis Záhrada

Komentáre

    Pridaj príspevok