Hraboše, postrach pre korene a úrodu: Čo o nich treba vedieť a ako ich vyhnať zo záhrady?

V trávniku či kope lístia môžu počas zimy šuchotať nechcení obyvatelia hĺbiaci si nory. Áno, sú to hraboše, postrach záhradkárov aj poľnohospodárov. Vďaka teplým zimám si totiž odmietajú ustlať na zimný spánok.

Hraboš poľný (Microtus arvalis) je drobný zemný cicavec, ktorého veľkosť tela v dospelosti dosahuje 9 až 13 centimetrov. Jeho hnedosivé telíčko má zvyčajne 30 gramov. Pre predstavu je to taká veľkosť tela, že by sa dalo zovrieť akurát medzi dve mužské dlane.

Európsky endemit

Tento druh hraboša sa vyskytuje len v Európe – od pobrežia Atlantiku vo Francúzsku po centrálnu časť Ruska, od juhu Škandinávie až po Balkán. Dá sa povedať, že na našom území ho nájdeme takmer všade.

Výskumníci ho evidujú na vyše 90 % územia krajiny, pričom najpočetnejšie populácie vytvára v bezlesných biotopoch. Dokáže sa množiť v mokradiach pri Dunaji, ako aj na lúkach tesne pod tatranskými štítmi. Hoci sú jeho doménou lúky, pastviny a záhrady, v malom sa vyskytuje aj vo svetlejších lesoch, na rúbaniskách a popri lesných cestách.

Hraboše sú aktívne vo dne v noci

V aktivite hrabošov sa striedajú 2- až 3-hodinové obdobia odpočinku a pohybu. Vďaka tomuto rytmu sú schopné vyhľadávať potravu vo dne v noci.

Žijú poväčšine v kolóniách, pričom si vytvárajú rozsiahlu sieť chodbičiek a komôrok približne 10 až 25 centimetrov pod zemou. Vo vyššej vegetácii nájdeme aj pre ne charakteristické chodníčky pomedzi steblá rastlín.

Každá nora má svoju funkciu, ale prevažujú tie únikové. Komôrky v rozpätí 10 až 22 centimetrov majú rôzny tvar a slúžia na odpočinok, odchov mláďat a zimný spánok. Hraboše si ich vystielajú drobným rastlinným materiálom.

Na rozdiel od sysľov si skutočne vytvárajú zásoby potravy. Priemerná hmotnosť zásob v jednej zásobárni môže byť aj viac ako 300 gramov, pričom ich môže byť viacero. Zistilo sa, že jeden jedinec dokáže skladovať aj vyše dvoch kilogramov potravy. Tá slúži ako zdroj energie počas horšieho počasia a pri výchove mláďat.

Populačné výkyvy

Hraboše poľné sa v našich podmienkach dožívajú tri roky. Sú spájané s fascinujúcou schopnosťou rýchleho množenia, čo má za následok škody na úrode hlavne vo veľkých poľných kultúrach.

Rozoznávame obdobie takzvanej populačnej gradácie, vtedy môže byť na hektári pôdy až 2-tisíc jedincov. Takýto stav je neudržateľný a pri premnožení prichádza následkom stresu a ochorení k prirodzenému prudkému vymieraniu. Po ňom môže byť v extrémnych prípadoch na hektár pôdy ledva jeden hraboš. Na tieto cykly vplýva najmä počasie a veľkosť zdrojov potravy.

Hraboš má aj štyri vrhy za rok

Štandardne sa hraboše rozmnožujú od marca do októbra, no počas miernej zimy sú schopné rozmnožovania celoročne. Gravidita trvá asi tri týždne, po ktorých samica vrhne jedno až 11 mláďat.

Zaujímavosťou je, že môže byť gravidná ihneď po pôrode, vďaka čomu stíha aj štyri vrhy do roka. Mláďatá rozhodne nezaháľajú a sú schopné rozmnožovať sa už mesiac po narodení.

Súčasť potravového reťazca

Hraboše sa živia rôznorodou potravou, najčastejšie stonkami a listami rastlín, semenami, kvetmi, koreňmi, hľuzami a nepohrdnú ani hmyzom. Sú dokonca kanibalmi a často sa navzájom napádajú.

Na druhej strane, sú obľúbenou potravou rôznych predátorov. Z cicavcov ich lovia mačka divá, líška a jazvec. Z vtákov ich večer a v noci lovia najmä sovy, napríklad v potrave myšiarky ušatej môže byť ich podiel viac ako 90 %. Naopak, cez deň na ne číhajú sokoly a myšiaky. Jedna myšiarka uloví v priemere 750 hrabošov za rok a každý sokol približne 1 až 3 denne.

Použitie prirodzených predátorov sa považuje za najúčinnejšie opatrenia proti nim v poľnohospodárskej krajine, ako aj v záhrade, určite lepším ako plošná chemizácia.

Galéria k článku

Text: Mgr. Adrián Purkart, PhD., MBA
Foto: isifa/Shutterstock
Zdroj: časopis Záhrada