Kamčatská, kanadská, aljašská či azorská. Ktorá čučoriedka je „skutočná“ a ktorú tak iba nazývame?

  • 07.07.2021

Čučoriedky nepochybne patria medzi obľúbené ovocie. Žiaľ, neraz sú predmetom zmätkov spôsobených ich rôznorodými pomenovaniami, čo zároveň vedie aj k nesprávnym metódam ich pestovania.

Čučoriedky

Pozrime sa teda bližšie na to, ako to v skutočnosti je s ich pomenovaniami, ľudovými aj odbornými. Pod názvom „čučoriedky“ môže päť rôznych záhradkárov myslieť päť rôznych rastlín. Prekvapuje vás, že až toľko? Poďme si ich postupne predstaviť.

Čučoriedka kanadská

Začneme skutočnou čučoriedkou, botanicky pomenovanou korektne čučoriedka kanadská (Vaccinium corymbosum), ktorá sa pestuje ako záhradná, úrodná a odolná. Medzi kultúrne pestovanými rastlinami takmer nenájdeme našu divú čučoriedku (pôvodný druh z našej prírody – čučoriedku lesnú – Vaccinium myrtillus), nazývanú aj brusnica čučoriedková.

Oba druhy vyžadujú kyslý substrát, obvykle rašelinový, ale občas si záhradkári pomáhajú aj pôdou spod ihličnatých stromov, ktorá taktiež býva prirodzene kyslá. Ak používame rašelinu, je vhodné tento špeciálny substrát oddeľovať od bežnej okolitej pôdy fóliami či inými zábranami. Oddialime tak neutralizovanie kyslej reakcie. Čučoriedky môžeme rovnako dobre pestovať aj v nádobách či črepníkoch.

Existuje bohaté množstvo rôznych odrôd čučoriedok s veľkým veľkostným rozpätím rastlín (od 40 cm až do 180 cm), plodov (od 0,8 cm až po 2 cm, prípadne viac), ale aj s rozsiahlym počtom plodov v súplodiach či strapcov na kroch. Líšia sa sfarbením, okrem rôznych odtieňov fialovomodrých čučoriedok sa nájdu aj ružové odrody. Od našich drobnoplodých „pravých“ čučoriedok sa vzďaľujú tým, že vnútro plodov je bielej farby, zatiaľ čo lesné čučoriedky majú vnútro plodov tmavé a farbiace. Okrem toho sú veľké rozdiely v obdobiach, kedy poskytujú úrodu, ale, samozrejme, aj v objeme a tiež v odolnosti proti rôznym podmienkam.

Čučoriedky

Kamčatská čučoriedka – zemolez kamčatský

Zemolez kamčatský (Lonicera kamtschatica) nie je skutočná čučoriedka, ale pre istú vizuálnu a chuťovú podobnosť s plodmi čučoriedky ju ľudovo zvykneme nazývať kamčatská čučoriedka.

Pôvodný druh pochádza zo severných oblastí Ďalekého východu a Kamčatky. Za predchodkyne tohto ovocného druhu sa považujú rastliny, ktorých plody sú pre ľudí nejedlé. Až šľachtením sa dosiahla ich jedlosť, požadovaná chuť a kvalita, ktorá sa neustále vylepšuje. Prednosťou zemolezu je, že pre svoj rast nevyžaduje rašelinový substrát, rastie v každej bežnej pôde. Objavujú sa však správy, že na pridanie rašeliny do substrátov reaguje veľmi dobre.

Vďaka veľkému záujmu pestovateľov o tento druh prebieha horúčkovité šľachtenie nových odrôd so stále lepšími parametrami, podobný zámer vidíme aj pri šľachtení kanadskej čučoriedky. Niekomu napríklad môžu prekážať typické horkasté tóny plodov, a tak sa práve šľachtením má eliminovať táto vlastnosť, v novších odrodách sa tiež odráža snaha o dosiahnutie väčšej veľkosti plodov. Samotné rastliny môžu mať v závislosti od odrody výšku od necelých 40 cm až po 2,5-metrové giganty.

Kamčatské čučoriedky kvitnú veľmi skoro po zimnom období a ich prvé plody dozrievajú ako vôbec prvé ovocie sezóny – plody sa objavujú už na začiatku mája v závislosti od lokality, počasia a, samozrejme, aj odrody. Menej žiaducim typickým rysom je uvoľňovanie plodov a ich následný pád už pri jemnom dotyku, takže oberanie je touto citlivosťou na dotyk výrazne poznačené.

Kamčatská čučoriedka

Muchovník – aljašská čučoriedka

Muchovník (Amelanchier sp.) sa zvykne nazývať aj indiánska alebo aljašská čučoriedka. Existuje viac druhov – muchovník jelšolistý (Amelanchier alnifolia), muchovník lamarckov (Amelanchier lamarckii) alebo muchovník kanadský (Amelanchier canadensis). Okrem nich sú pestované aj druhové krížence a známe sú aj iné druhy, v kultúre však nevýznamné.

Na južnom Slovensku sa divoko vyskytuje muchovník vajcovitý (Amelanchier ovalis). Väčšina významných druhov rastie v severnej časti USA a Kanady, stadiaľ pramení aj označenie indiánska čučoriedka.

Muchovník

Plody muchovníka sú veľmi atraktívne, ich chuť je o niečo vľúdnejšia ako chuť plodov zemolezu a úrody bývajú skutočne bohaté. Samotné rastliny sú nenáročné na pôdu, vyhovujú im slnečné pozície, ale znášajú aj zatienenie. Aj v tomto prípade máme k dispozícii pomerne bohatý výber odrôd s atraktívnym ovocím, ktoré navyše zvykne dozrievať postupne. Tým sa čas zberu rozloží na dlhšie obdobie a úroda sa nespotrebuje naraz.

Medzi rôznymi druhmi tohto rodu sa nájdu aj také, ktoré rastú ako kry – postupne a stromovito až do výšky 20 m. To však nie je prípad našich ovocných odrôd, u ktorých sa stretávame s približným rozpätím od 0,8 m do 6 – 7 m. Dominantná výška muchovníka postačuje na to, aby vyčnieval spomedzi už spomenutých druhov „čučoriedok“.

Muchovník vyniká aj svojou výraznou dekoratívnosťou – na jar poteší zrak bohatým kvitnutím v podobe bielych kvetných strapcov a dekoratívne vedia pôsobiť aj súplodia s postupne sa vyfarbujúcimi plodmi v závislosti od fáz zrelosti. V jesennom období zaujme aj farebné lístie, ktoré žiari nádhernými sýtymi odtieňmi žltej, ohnivej oranžovej až po zvodné červené tóny.

Kvety muchovníka

Ľuľok guinejský

Ďalším  druhom, ktorý spomenieme, je kontroverzný ľuľok. Do komplikovanej taxonómie tohto druhu nie je jednoduché preniknúť. Podľa vedeckej literatúry ide o Solanum scabrum, avšak stretneme sa s množstvom synoným – je ich až 26 a medzi nimi nájdeme aj označenie ľuľok guinejský. V dostupných zdrojoch sa tiež nachádzajú označenia, ako napr. Solanum melanocerasum, inokedy je spomínané Solanum retroflexum, Solanum × burbankii alebo aj Solanum nigrum.

V našich končinách divo rastie práve ľuľok čierny (Solanum nigrum), avšak treba dbať na to, že tento druh je jedovatý. Pestovateľský variant ľuľka má vďaka šľachteniu plody zbavené jedovatých látok, ale aj napriek tomu jeho plody neohromia chuťou. Na našom území sa vyskytujú a pestujú len veľmi zriedka, ale frekvencia výskytu je vyššia na Západe. Vzhľadom na to, že veľmi ľahko hrozí jej zámena za jedovatý druh, je dôležité byť opatrný pri zbere a následnej konzumácii.

Ľuľok

Znaky tejto rastliny dorastajúcej až do výšky 50 – 70 cm, teda bylinný charakter, ročná životnosť a pomerne bohaté plodenie, z nej robia pomerne zaujímavú, aj keď mierne problematickú rastlinu. No ľuľok je na druhú stranu veľmi nenáročný na pestovanie – či už hovoríme o pôde, alebo o umiestnení, a dá sa množiť zo semien. V prípade, že vás táto rastlina neohúri, je veľmi jednoduché vyradiť ju zo záhrady alebo stačí iba počkať do konca jej ročnej životnosti.

Azorská čučoriedka

Ako perličku na záver spomenieme tzv. azorskú čučoriedku, čo je druh s botanickým pomenovaním Vaccinium cylindraceum. Možno si poviete, že so svojou príslušnosťou do rodu Vaccinium patrí na začiatok nášho zoznamu, ale umiestňujeme ju až na koniec pre jej špecifikum – niekedy sa totiž u nás predáva ako izbová čučoriedka.

Pôvodný druh je naozaj endemitom Azorských ostrovov, kde dorastá až do výšky 3,5 m, pri črepníkovom pestovaní je to, samozrejme, menej. Najnižšia teplota, ktorú azorská čučoriedka dokáže zniesť, je −5 °C, takže je vhodná aj do skleníkov, kde mrazy neprekračujú spomínané minimum. V bežných podmienkach postačí zimovanie v chladnej miestnosti.

Má rada kyslý substrát a dozrieva od augusta až do októbra. Uvádza sa, že jej obsah antioxidantov, teda priaznivých látok, ktoré robia čučoriedky takými zdravými, je ešte vyšší ako pri našich lesných čučoriedkach. Pestuje sa však väčšinou len ako rarita.

 

Text: Martin Kohútek
Foto: isifa/Shutterstock

Diskusie na tému článku