Huba, ktorá mení pavúky na „zombie“: Donúti ich opustiť úkryt a spraví z nich dopravný prostriedok

Keď natrafíte na pavúka, ktorý je pokrytý bielym povlakom, nemusíte utekať. Na prvý pohľad vyzerá ako obeť z hororového filmu, no môže byť živnou pôdou, rozmnožovacou základňou a dopravným prostriedkom pre ďalšiu generáciu podivuhodnej huby.

Predstavte si, že vojdete do starej vlhkej pivnice alebo jaskyne a na strope objavíte pavúka s hustým bielym povlakom. Na prvý pohľad možno vyzerá ako obyčajná pleseň. V skutočnosti však môžete pozorovať jednu z najpodivuhodnejších stratégií, aké sa v prírode vyvinuli.

Niektoré huby rodu Gibellula dokážu infikovať pavúky, rásť v ich tele a podľa všetkého ovplyvniť ich správanie tak, aby uhynuli na mieste vhodnom na šírenie ďalších spór. Jeden z najnovšie opísaných druhov dostal príznačné meno Gibellula attenboroughii – na počesť legendárneho prírodovedca Davida Attenborougha.

Na prvý pohľad vyzerá ako biela pleseň. V skutočnosti ide o parazita

Pavúk pokrytý bielymi vláknami môže vyzerať ako bizarný výjav vystrihnutý z hororu. To, čo na jeho tele vidíme, však nie je obyčajná pleseň rastúca na mŕtvom živočíchovi. Ide o hubu, ktorá je úzko špecializovaným parazitom pavúkov.

Jednou z najzaujímavejších skupín sú huby rodu Gibellula z čeľade Cordycipitaceae. Vedci ich poznajú už dlhšie, no stále o nich vedia prekvapivo málo. Moderné genetické výskumy ukázali, že rod je omnoho rozmanitejší, než sa pôvodne predpokladalo. V súčasnosti je uznávaných viac ako 30 druhov a ďalšie ešte môžu čakať na objavenie.

Navyše je tu jeden mimoriadne zaujímavý detail: niektoré z týchto húb môžu meniť správanie svojho hostiteľa. Práve preto sa im v populárnej literatúre začalo hovoriť „zombie huby“.

Ako sa z pavúka stane „zombie“?

Celý proces je omnoho komplikovanejší ako to, že huba „ovládne mozog“.

Infekcia sa začína v okamihu, keď sa spóra huby dostane na telo vhodného pavúka. Pri hubách rodu Gibellula sa predpokladá, že huba môže preniknúť cez mäkké časti tela, napríklad v oblasti kĺbov, a následne sa šíriť vnútri hostiteľa.

Huba postupne využíva telo ako zdroj živín. V pokročilej fáze už nejde iba o mikroskopického parazita ukrytého vo vnútri. Z pavúka sa začne stávať viditeľné ložisko hubového rastu. A práve vtedy prichádza najzvláštnejšia časť príbehu.

Pavúk opustí miesto, kde by za normálnych okolností zostal ukrytý

Pavúky, ktoré žijú v jaskyniach, pivniciach či iných tmavých priestoroch, sa často spoliehajú na svoje siete a úkryty. Napríklad jaskynný križiak Metellina merianae je druh, ktorý si vytvára siete a väčšinu času trávi v ich blízkosti.

Infikované jedince Gibellula attenboroughii však boli opakovane nájdené na otvorených stenách a stropoch jaskýň, mimo svojich bežných úkrytov. Práve toto pozorovanie je jedným z dôvodov, prečo vedci predpokladajú, že huba dokáže ovplyvňovať správanie hostiteľa.

Vedci našli infikované jedince na rôznych miestach v Írsku a Severnom Írsku, pričom všetky sa nachádzali v nezvyčajne exponovaných polohách.

Prečo by to huba robila?

Huba potrebuje po smrti pavúka vytvoriť a rozšíriť svoje rozmnožovacie štruktúry. Ak by pavúk uhynul hlboko vo svojom úkryte, huba by mala oveľa menšiu šancu dostať svoje spóry k ďalším vhodným hostiteľom. No na prístupnejšom mieste je situácia úplne iná a prúdenie vzduchu môže pomôcť preniesť spóry ďalej.

Vedci preto predpokladajú, že zmena správania pavúka môže byť pre hubu výhodná – hostiteľ opustí bezpečný úkryt, dostane sa na exponované miesto a tam uhynie. Huba následne využije jeho telo na produkciu a šírenie spór. Je to podobný princíp, aký poznáme pri slávnych „zombie mravcoch“ infikovaných hubami rodu Ophiocordyceps.

Nie je dokázané, že huba „ovláda mozog“

O Gibellula attenboroughii môžeme povedať, že pozorovania silne naznačujú manipuláciu správania, ale vedci zatiaľ nevedia presne vysvetliť, ako k nej dochádza. Nevieme napríklad, aké konkrétne látky huba používa ani akou cestou by ovplyvňovala nervový systém pavúka.

Samotní autori vedeckej práce preto hovoria o správaní podobnom tomu, ktoré pozorujeme pri „zombie“ mravcoch, nie o dokonale objasnenej forme ovládania pavúčieho mozgu. To je zároveň dôvod, prečo je výraz „zombie pavúk“ skôr populárnym označením než vedeckým termínom.

Objav, ktorý začal pri nakrúcaní dokumentu

Príbeh Gibellula attenboroughii je takmer rovnako zaujímavý ako samotná huba. Prvý známy exemplár si v roku 2021 všimli počas nakrúcania prírodopisného programu BBC Winterwatch, a to v opustenom sklade pušného prachu v Severnom Írsku.

Na strope sa nachádzal pavúk pokrytý zvláštnou hubou. Vedci si následne uvedomili, že nemusí ísť o známy druh. Pomocou miestneho jaskyniara našli ďalšie infikované pavúky z jaskynných systémov v Írsku a Severnom Írsku. Následné morfologické a genetické analýzy potvrdili, že ide o dovtedy nepopísaný druh. V roku 2025 bol oficiálne opísaný ako Gibellula attenboroughii.

Prečo práve Attenborough?

Huba svoje meno nedostala iba náhodou. Nový druh dostal meno po Davidovi Attenboroughovi, britskom prírodovedcovi a legendárnom tvorcovi prírodopisných dokumentov.

Je to pomerne poetická náhoda, keďže nakrúcanie prírodopisného programu nepriamo upozornilo vedcov na organizmus, ktorý by inak mohol zostať dlho prehliadaný.

Nie je to jediná huba, ktorá dokáže ovplyvniť správanie svojho hostiteľa

Gibellula attenboroughii nie je prvým známym príkladom huby, ktorá môže meniť správanie svojho hostiteľa. Najznámejším príkladom sú už spomínané „zombie mravce“ napadnuté hubami rodu Ophiocordyceps.

Infikovaný mravec môže byť prinútený opustiť kolóniu, vyšplhať sa na konkrétne miesto a pevne sa prichytiť. Po jeho smrti huba pokračuje v raste a produkuje spóry, ktoré môžu infikovať ďalšie mravce. Práve táto pozoruhodná stratégia pomohla vytvoriť predstavu „zombie húb“.

Pri pavúčích hubách však vedci stále zisťujú, do akej miery sú mechanizmy podobné alebo ide o úplne nezávislý evolučný vznik manipulácie správania.

Môžeme nájsť „zombie pavúka“ aj u nás?

Rod Gibellula má oveľa širšie rozšírenie a jeho druhy boli zaznamenané v mnohých častiach sveta. Nie je teda vylúčené, že sa s parazitujúcou hubou nestretnete aj mimo Írska. Nemusí ísť však o Gibellula attenboroughii.

Tento konkrétny druh bol objavený v oblastiach Írska a Severného Írska a jeho hostiteľmi boli uvedené jaskynné pavúky. Ak preto na Slovensku nájdete pavúka pokrytého bielou hubou, bez mikroskopického či genetického vyšetrenia sa nedá jednoducho povedať, že ide práve o tento druh.

Je „zombie huba“ nebezpečná pre človeka?

Gibellula attenboroughii je úzko špecializovaný parazit pavúkov a nie je známe, že by napádal človeka. Skutočnosť, že niektoré huby dokážu ovplyvňovať správanie živočíchov, môže pôsobiť desivo – najmä po popularizácii podobných príbehov v seriáloch a filmoch.

Biológia však nie je taká jednoduchá, aby pavúčia huba dokázala automaticky „preskočiť“ na človeka. Naše telo, imunitný systém a predovšetkým rozdielna fyziológia predstavujú pre takýto organizmus úplne iné podmienky.

Takže nie, zo záhradkára ani návštevníka jaskyne sa po stretnutí s touto hubou zombie nestane.

Príroda nečíta filmové scenáre

Na celom príbehu je možno najfascinujúcejšie to, že nejde o bizarnú výnimku, ktorá by vznikla „na spôsob filmu“. Huby a ich hostitelia sa vyvíjali spolu milióny rokov. Pre hubu nie je cieľom vytvoriť zombie, jej cieľom je prežiť a rozmnožiť sa.

Pre jej reprodukciu je výhodné, aby sa infikovaný pavúk dostal na miesto, kde bude jeho telo lepšie vystavené prúdeniu vzduchu. Huba si prirodzene vyberá organizmy, ktoré jej k tomu pomôžu. Práve preto sú tieto organizmy pre vedcov také zaujímavé.

Výskum Gibellula attenboroughii ukazuje, že schopnosť parazitov ovplyvňovať správanie hostiteľa sa nemusela vyvinúť iba v jednej slávnej skupine húb. Môže ísť o jav, ktorý sa v prírode objavil nezávisle viackrát.

 Galéria k článku

Zdroj: www.inaturalist.org/, www.cbc.ca, edition.cnn.com