Záhrada nie je továreň na zeleninu, vraví pestovateľ Marek Kvapil. Ako pestovať v ekorežime bez zbytočnej chémie?

Ekologické pestovanie nie je o tom, že všetko necháme tak a ono to nejako dopadne. Zakladateľa českej značky Permasemínka Mareka Kvapila oslovila permakultúra najmä tým, že sa pozerá na záhradu ako na živý ekosystém. V rozhovore vysvetľuje, ako si v záhrade dopestovať a uchovať vlastné semená, ako ich chrániť pred nežiaducim krížením a ako pestovať plodovú zeleninu v súlade s prírodou.

Čo sa v rozhovore dozviete:

• Čo sú permasemienka a ako vďaka nim získať sebestačnosť.
• Pri ktorej zelenine hrozí riziko kríženia a ako mu pri zbere semien zabrániť.
• Prečo nezbierať semená z chorých rastlín a ako si takto vypestovať odolnejšie odrody.
• Kľúčové zásady ekopestovania paradajok, uhoriek, paprík a baklažánov.
• Ako využiť mulčovanie, striedanie plodín a prirodzenú prevenciu namiesto postrekov.

Marek, ako ste sa dostali k ekopestovaniu a permakultúre?

K ekologickému pestovaniu som sa nedostal zo dňa na deň. Bolo to skôr postupné obdobie vývoja. Začalo sa to záujmom o zdravé jedlo, záhradu, pôdu a o to, ako pestovať spôsobom, ktorý nie je závislý od chemických postrekov a priemyselných vstupov.

Postupne som si uvedomil, že pestovanie nie je len technická disciplína. Nejde len o to, kedy čo zasiať, čím prihnojiť alebo postriekať. Je to celý vzťah k pôde, rastlinám, vode, hmyzu, mikroorganizmom a ku krajine. Permakultúra ma oslovila práve tým, že sa pozerá na záhradu ako na živý systém, nie ako na továreň na zeleninu.

Veľký vplyv na mňa malo aj poznanie, že semená sú úplný základ. Ak stratíme pestrosť semien a odrôd, stratíme aj časť slobody. Preto sme sa v Permasemínkach začali venovať nielen predaju semien, ale aj množeniu, uchovávaniu starších odrôd a postupne aj šľachtiteľskej práci.

Ekologické pestovanie nie je o tom, že všetko necháme byť a ono to nejako dopadne. Naopak, vyžaduje viac prevencie, pozorovania a dobrého načasovania.

Aké hodnoty a prístupy sú pre vás pri pestovaní kľúčové?

Pre mňa je najdôležitejšia dlhodobosť. Chcem, aby to, čo robíme dnes, malo zmysel aj o desať, sto alebo pokojne aj o tisíc rokov. Môže to znieť idealisticky, ale pri semenách to podľa mňa nie je prehnané. Semeno je živá kontinuita, spája minulé generácie pestovateľov s tými budúcimi.

Druhou kľúčovou hodnotou je pestrosť. V prírode nie je sila v uniformite, ale v rozmanitosti. Preto ma zaujímajú staré odrody, krajové odrody, geneticky pestré populácie a rastliny, ktoré sa dokážu prispôsobiť konkrétnym podmienkam.

Tretia vec je praktickosť. Ekologické pestovanie nesmie byť len pekná idea. Musí fungovať v reálnej záhrade. Záhradkár potrebuje dopestovať rajčiny, papriky, uhorky alebo tekvice, nie viesť ideologický boj. Preto sa snažím kombinovať úctu k prírode s praktickými postupmi, ktoré skutočne fungujú.

Čo sú „permasemienka“?

Medzi ekopestovateľmi ste pomerne známy, pretože sa venujete pestovaniu a predaju tzv. permasemienok. Čo tento pojem znamená?

Pomenovanie „permasemienka“ sme začali používať pre semená vhodné do záhrad, v ktorých ľudia chcú pestovať prirodzenejšie, pestrejšie a najmä sebestačnejšie. Nejde o oficiálny botanický pojem, skôr vyjadruje náš prístup.

Ponúkame hlavne také odrody a populácie, ktoré nie sú len jednorazové, ale môžu byť súčasťou živého pestovateľského cyklu. Čiže zasejem, vypestujem, skonzumujem, časť nechám na semená a môžem pokračovať ďalej.

Podstatné je, že sa zameriavame na nehybridné, voľne opeľovateľné odrody. Pri nich si záhradkár môže pri správnom postupe zbierať vlastné semená a postupne si rastliny prispôsobovať vlastnej záhrade. Výhodou „permasemienok“ je teda to, že keď z plodov pozbieram semená, viem ich ďalej používať a ich vlastnosti sa v ďalších generáciách nemenia.

Existujú aj riziká opakovaného zberu semien?

Áno, riziká existujú. Vlastnosti odrôd sa počas rokov výrazne nemenia, len ak dodržiavame základné semenárske pravidlá a tými sú:

• nechcené kríženie – keď pestujeme viac odrôd rovnakého druhu blízko seba, môže medzi nimi dôjsť k opeleniu. Pri niektorých druhoch je to malé riziko, pri iných veľmi veľké;
• nevhodný výber rastlín na semená – keď si človek nechá semená z chorých, slabých či málo úrodných rastlín, môže postupne zhoršovať kvalitu vlastnej línie;
• príliš malý počet rastlín – keď semená opakovane zbierame len z jednej alebo dvoch rastlín, strácame genetickú pestrosť. To môže byť problém najmä pri druhoch, kde je potrebné udržiavať širšiu populáciu.

Semená sú živá kontinuita, spájajú minulé generácie pestovateľov so súčasnými aj tými budúcimi.

Keď v záhrade pestujem niekoľko odrôd jedného druhu, napríklad paradajky, šaláty alebo tekvice, môžem ich vysadiť tesne vedľa seba?

Záleží na druhu. Je dôležité nepoužívať rovnaké pravidlo na všetky druhy, pretože paradajky, šalát, tekvice či kapusta sa správajú úplne inak. Paradajky sú prevažne samosprašné, takže riziko kríženia je relatívne nízke.

V bežnej záhrade sa rôzne odrody často pestujú vedľa seba. Ak však chceme mať semená naozaj „čisté“, je lepšie dodržať rozstupy medzi odrodami aspoň 10 metrov (pri malopestovaní) alebo použiť mechanickú izoláciu kvetov.

Papriky sa krížia ľahšie než paradajky. Pri zbere semien z viacerých odrôd paprík je už potrebná väčšia opatrnosť. Tu sa odporúča izolácia aspoň 30 metrov.

Tekvice, cukety a patizóny sú omnoho rizikovejšie. Sú lákavé pre hmyz a veľmi ľahko sa krížia v rámci toho istého botanického druhu. Napríklad cukety, tekvica olejná, patizóny a tzv. zemiakové sladké tekvice patria do druhu tekvica obyčajná. Tu sa odporúča izolačná vzdialenosť aspoň 250 metrov alebo ručné opelenie a obviazanie kvetov páskou.

Šaláty sú prevažne samosprašné, ale určité kríženie je možné. Pri bežnom záhradnom zbere semien je riziko menšie, ale ak chceme udržať odrodu „čistú“, je lepšie odrody oddeliť.

Pre bežného záhradkára by som to zhrnul takto: pri paradajkách to nie je veľký problém, pri tekviciach a cuketách treba byť veľmi opatrný. Kto chce semená naozaj spoľahlivo zachovať, mal by si pri každom druhu zistiť spôsob opelenia a odporúčanú izolačnú vzdialenosť.

Asi platí pravidlo, že z chorých rastlín nesmieme zbierať semená, tak?

Presne. Z chorých rastlín semená nikdy nezbierame. Nie vždy sa síce choroba prenáša priamo semenom, ale aj tak je to nevhodný výber. Ak si vyberáme semená z rastliny, ktorá bola slabá, chorá, zle rástla alebo takmer zanikla, taký problém môžeme prenášať do ďalšej generácie.

V semenárstve robíme opak: vyberáme rastliny, ktoré v rovnakých podmienkach obstáli najlepšie. Každý záhradkár si vlastne takto každý rok nenápadne šľachtí vlastnú líniu. Stačí, keď opakovane zbiera semená z najzdravších, najchutnejších a najodolnejších rastlín. To je jednoduchý, ale veľmi silný princíp.

Pestovanie plodovej zeleniny v ekorežime

Čo by ste poradil záhradkárom, ktorí chcú pestovať plodovú zeleninu, ako sú papriky, baklažány, paradajky či uhorky, v ekorežime? Najmä paradajky a uhorky sú známe citlivosťou na viaceré choroby.

Najprv by som povedal nepríjemnú pravdu. Ekologické pestovanie nie je o tom, že všetko necháme byť a ono to nejako dopadne. Naopak, vyžaduje viac prevencie, pozorovania a dobrého načasovania. Pri plodovej zelenine sú kľúčové štyri veci:

• výber vhodných odrôd – nie každá krásna odroda z katalógu sa hodí do každej záhrady. Pri paradajkách a uhorkách má zmysel hľadať odrody skoré, vitálne a dobre prispôsobené miestnym podmienkam. Zo skorých paradajok odporúčam napríklad odrodu ‘Vejce ptáka Ohniváka’, zaujímavú aj výrazným vzhľadom plodov. Ak záhradkár opakovane zápasí s plesňou zemiakovou, má zmysel siahnuť po odrodách s vyššou odolnosťou, napríklad ‘Red Punk’ alebo ‘Primabella’;
• vzdušnosť porastu – hustá výsadba paradajok sa vo vlhkom lete stáva pozvánkou pre plesne. Rastliny proste musia rýchlo osychať;
• zdravá pôda – prehnojená rastlina s mäkkými pletivami je často náchylnejšia na choroby a škodce. Cieľom nie je rastlinu „vyhnať“, ale vyvážene ju vyživiť;
• pravidelné pozorovanie – v ekologickom režime musíme zasiahnuť včas. Ak problém objavíme až v štádiu, keď je napadnutá polovica porastu, možnosti už bývajú obmedzené.

Permakultúra ma oslovila práve tým, že sa pozerá na záhradu ako na živý systém, nie ako na továreň na zeleninu.

Ako predchádzať chorobám jednotlivých plodín a čo robiť, keď sa choroby objavia?

Paradajky: najväčším problémom je vlhkosť na listoch a neskorá pleseň, teda pleseň zemiaková. Pomáha pestovanie pod prístreškom, väčší rozstup, vytrhávanie zálistkov pri tyčkových odrodách, vyväzovanie, odstraňovanie spodných listov a polievanie ku koreňom, nie na listy.

Veľmi dôležitý je aj výber odrody, ako je spomenuté vyššie. Skoré odrody umožnia pozbierať väčšinu úrody, skôr než sa pleseň plne rozvinie. Prvé napadnuté listy hneď odstránime a zlikvidujeme mimo porastu. Pri silnom tlaku choroby to nemusí postup plesne zastaviť, ale spomaliť jej šírenie a zachrániť úrodu.

Uhorky: problémom býva múčnatka, peronospóra a stres zo sucha alebo z chladu. Uhorky potrebujú teplo, rovnomernú vlhkosť, živú pôdu a dobré prúdenie vzduchu. Veľmi dôležitý je spon – príliš hustý porast osychá pomaly, vlhkosť sa drží a pleseň má lepšie podmienky. Preto je vhodné dávať rastlinám väčší priestor, nepestovať ich stiesnene a podľa možností viesť na opore – napríklad na sieti, konštrukcii, čo zlepšuje cirkuláciu vzduchu. Okrem toho, že listy rýchlejšie oschnú, zber je prehľadnejší.

Nevhodné je striedanie extrémneho sucha a preliatia. Pri prvých príznakoch choroby treba odstrániť silne napadnuté listy a podporiť rastliny výživou a vhodnými podmienkami, ale silne napadnutý porast sa úplne nevylieči.

Papriky: problém je skôr stres – chlad, nevhodná pôda, nepravidelná zálievka, prehnojenie alebo slabý koreňový systém. Paprika potrebuje teplo, výživu a stabilné podmienky. V ekologickom pestovaní je vhodné pestovať ju na teplom, chránenom mieste a nepodceňovať kvalitnú sadbu.

Baklažány: rovnako je dôležité teplo. V chladnejších oblastiach sú vhodnejšie do skleníka alebo fóliovníka. Častým problémom je slabý rast, ak rastlina nemá dostatok tepla a živín. Takisto ich môžu napádať škodce, najmä mandelinka zemiaková, takže rastliny je potrebné pravidelne kontrolovať.

Podpora rastlín bez výrazných zásahov

Ako pri ekopestovaní využiť prirodzené procesy na podporu rastu rastlín?

Nejde len o to nahradiť chemický postrek „prírodným“, ale využiť prirodzené procesy v záhrade tak, aby rastliny boli vitálnejšie, odolnejšie a lepšie prispôsobené konkrétnym podmienkam. Práve v tom je podľa mňa jedna z najväčších výhod ekologického pestovania.

Rozmanitosť je prvá kľúčová vec. Keď pestujeme geneticky pestrejšiu populáciu a opakovane z nej vyberáme semená z rastlín, ktorým sa v našich podmienkach darí najlepšie, dochádza postupne k prispôsobovaniu populácie alebo odrody konkrétnej záhrade, pôde, klíme a spôsobu pestovania. Časom tak môže vzniknúť unikátna miestna línia alebo populácia.

Dnes sa k tomu niektorí ekologickí pestovatelia opäť vracajú – nechcú len dokonale uniformnú odrodu, ale rastliny s vnútornou pestrosťou, adaptabilitou a ;schopnosťou reagovať na miestne podmienky. Preto aj u nás v Permasemínkach pracujeme s pestrými populáciami ako napríklad ‘Měňavka’, ‘Vejce ptáka Ohniváka’, melón ‘Dračí vejce’, fazuľa ‘Mozaika’ a ďalšie. Tieto populácie sú schopné prispôsobovať sa a zároveň prinášať pestrosť do záhrady aj na tanier.

Ďalšou veľmi dôležitou technikou je mulčovanie. Mulč pomáha udržiavať pôdnu vlhkosť, obmedzuje rast buriny a chráni pôdu pred vysychaním a eróziou. Pri plodovej zelenine sa dá použiť napríklad slama, seno, pokosená tráva, listy, kompost alebo iný organický materiál. Mulč zároveň podporuje pôdny život, pretože pôda pod ním nie je holá, prehrievaná ani vystavená priamemu slnku.

Ďalšou základnou technikou je striedanie plodín podľa čeľadí. Paradajky, papriky, baklažány a zemiaky patria do čeľade ľuľkovitých, takže nie je dobré ich pestovať opakovane na rovnakom mieste. Podobne treba myslieť na kapustovité, tekvicovité či bôbovité. Rozumné striedanie plodín znižuje tlak chorôb a škodcov, ktoré by sa inak postupne hromadili v pôde a okolí porastu.

Dôležitá je aj mechanická ochrana pred škodcami. V ekologickom pestovaní často nie je cieľom škodce hubiť, ale včas im zabrániť, aby sa k rastlinám dostali. Typickým príkladom je biela netkaná textília alebo ochranná sieť ako ochrana pred hmyzom. Pri reďkovkách, rukole a ďalších kapustovitých môže veľmi dobre pomôcť proti skočkám. Podobne sa dajú chrániť mladé rastliny v najcitlivejšej fáze rastu.

A nakoniec je tu celková pestrosť záhrady. Kvety, bylinky, živé okraje záhonov, úkryty pre užitočný hmyz, dobrá pôda a rozmanitá skladba plodín vytvárajú prostredie, kde záhrada nefunguje ako sterilná monokultúra, ale ako živý ekosystém.

Na čo by sa mali zamerať záhradkári, ktorí sa chcú vyhnúť nadmerným zásahom do prírody?

Pri ekopestovaní ide často o komplexné porozumenie prírodným cyklom. Najviac by som odporúčal zamerať sa na pozorovanie. Záhradkári často hľadajú rýchly návod: čo kúpiť, čím zaliať, čím postriekať.

Najväčšia zmena však nastane, keď začnú záhradu pravidelne sledovať. Kde je sucho? Kde sa drží vlhkosť? Kde rastliny trpia? Kde sú slimáky? Kde sa objavujú lienky, včely, pavúky a iný užitočný hmyz? Ktorým odrodám sa darí aj v horšom roku? To sú informácie, ktoré žiadny univerzálny návod nenahradí.

Druhá vec je nesnažiť sa mať všetko dokonale pod kontrolou. Záhrada nie je obývačka. Trocha divokosti je v poriadku. Kvitnúce rastliny, kútiky pre hmyz, mulč, živé okraje záhonov, pestrosť druhov – to všetko vytvára rovnováhu.

A po tretie – nebrať ekologické pestovanie ako zákaz všetkého, ale ako zmenu stratégie. Namiesto boja proti prírode sa snažíme vytvoriť podmienky, v ktorých rastliny prospievajú, problémy sa nerozvinú naplno a rieši ich ekologická rovnováha. To je podľa mňa základ dobrého ekopestovania.

Ďakujeme za rozhovor.

Galéria k článku

Text: za redakciu sa pýtala Ing. Monika Felixová
Foto: archív Permasemínka, Shutterstock
Zdroj: časopis Záhrada